Denne bola 23 až 24 hodín pripútaná k posteli.

Podľa dokumentov, ktoré mám od ministerstva práce, bola prijímateľka sociálnej služby v zariadení BENEFIT v Ľudovítovej denne 23 až 24 hodín pripútaná k posteli fixačným pásom okolo pása. Takto dĺžku pripútania opísala zamestnankyňa zariadenia. Vo vlastnom protokole zariadenia je pri trvaní obmedzenia uvedených 24 hodín. 

Čo dokumenty od ministerstva opisujú v zariadení BENEFIT v Ľudovítovej ...

Pri hygiene ju na krátky čas odopli. Jedlo jej podávali v posteli. Odporúčaná rehabilitácia po zlomenine sa podľa vyjadrenia zamestnankyne nekonala pre jazykovú bariéru. A keď sa pri strihaní vlasov rozrušila, upokojila sa až po tom, čo jej situáciu vysvetlili po maďarsky. Podľa dokumentov, ktoré mám od Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, bola prijímateľka sociálnej služby v zariadení BENEFIT v Ľudovítovej dlhodobo pripútavaná k lôžku. Je to napísané čierne na bielom, vo vlastnom protokole zariadenia je pri trvaní obmedzenia uvedených 24 hodín. 

Staršia žena bola vo svojej posteli pripútaná fixačným pásom okolo pása. Podľa zamestnankyne bola takto "denne a dlhodobo fixovaná na svojom lôžku 23- 24 hodín". Pás niekedy používali spolu s bočnicami, ktoré jej bránili samostatne opustiť posteľ. Zamestnankyňa uviedla, že dĺžka fixácie závisela aj od počtu ľudí v službe. Zvyčajne slúžili dve zamestnankyne – opatrovateľka a sestra. V protokole zariadenia stojí: "Klientka je počas dňa a noci zmätená, dezorientovaná, s poruchou chôdze. Z dôvodu zvýšeného rizika pádu je zabezpečená ochranným popruhom na posteli." Ako trvanie obmedzenia protokol uvádza 24 hodín...

Podľa zamestnankyne začali pás používať po prvej zlomenine v oblasti bedrového kĺbu, približne rok a pol až dva roky pred júlom 2026. Už predtým ženu dlhodobo obmedzovali najmä bočnicou. Zamestnankyňa si spomínala, že ešte pred tromi až štyrmi rokmi sa prijímateľka dokázala s pomocou personálu a pomôcok do istej miery pohybovať po zariadení. Aj vtedy však podľa jej slov trávila pre používanie bočníc väčšinu času na lôžku. Ako dôvody uviedla zvýšenú potrebu pomoci pri chôdzi a presunoch, nepokoj a snahu ženy nadviazať fyzický kontakt s inými ľuďmi.

V dokumente je zaznamenané aj to, ako mohlo dôjsť k prvej zlomenine. Podľa zamestnankyne sa žena pravdepodobne zachytila alebo zaprela do bočnice postele. Presný mechanizmus zranenia dokument nepotvrdzuje. Zaznamenáva však, že personál zranenie nerozpoznal bezprostredne, ale až s odstupom – "náhodne pri sprchovaní". Prvá operácia bola podľa zamestnankyne akútna. K ďalšej zlomenine došlo v júni 2026 a žena bola krátkodobo hospitalizovaná. Pás sa podľa zamestnankyne používal pred touto ďalšou zlomeninou aj po nej v približne rovnakom rozsahu. Ako dôvod fixácie uvádzala zotavovanie po operácii, ošetrovanie a hojenie rany. 

Žena sa pritom podľa zamestnankyne dokázala na posteli obrátiť a snažila sa posadiť alebo vstať. Ak ju posadili do vozíka, vedela sa na ňom pohybovať. Ako dôvody, pre ktoré ju do vozíka nepresúvali, zamestnankyňa uviedla zdravotné ťažkosti vrátane kolapsu, ale aj obavu, že sa žena bude dotýkať iných prijímateľov alebo niekoho potiahne za vlasy. Krátke prestávky vo fixácii opisovala najmä pri kúpaní a iných hygienických úkonoch. Sociálni pracovníci jej podľa jej slov približne raz týždenne priniesli na posteľ obrázky, ktoré mala rada. Ďalšie aktivity mimo lôžka nemala, ani nebola v kontakte s inými ľuďmi. Aj jedlo jej podávali na posteli. 

Odporúčanú rehabilitáciu nedostávala. Podľa vyjadrenia zamestnankyne sa po prvej zlomenine rehabilitácia nekonala "kvôli jazykovej bariére". Sestra prijímateľky sa s ňou rozprávala prevažne po maďarsky. Opatrovateľka, s ktorou žena v zariadení komunikovala po maďarsky, tam podľa vyjadrenia zamestnankyne prestala pracovať približne rok predtým. Pri strihaní vlasov bola prijímateľka nepokojná a upokojila sa až po vysvetlení v maďarčine. Napriek tomu sa v hodnotení individuálneho plánu sa uvádzalo, že na otázky neodpovedá, a v samotnom pláne, že sa nevie vyjadriť k stanovenému cieľu. V odôvodnení sa píše: "Ďalej neskúmal, nezaoberal sa tým, prečo to tak je." Zariadenie pritom v pláne samo pomenovalo potrebu kontaktu s inými ľuďmi a predchádzania sociálnej izolácii. Podľa dokumentu však s touto potrebou primerane nepracovalo a jazykovú bariéru nevyhodnotilo ani neriešilo. 

Z dokumentácie nebolo možné zistiť, kto rozhodol o bežnom používaní fixačných pomôcok cez deň a v noci, kedy tak rozhodol a z akých dôvodov. Nebolo tak možné posúdiť, či bol zásah v jednotlivých situáciách nevyhnutný, primeraný a obmedzený na potrebný čas. Dokument výslovne uvádza, že nízky počet zamestnancov, uľahčenie práce personálu ani nepokoj prijímateľky nemôžu odôvodniť používanie telesných obmedzení. 

Ministerstvo v odôvodnení rozlišuje krátkodobú ochrannú pomôcku pri konkrétnom úkone od pripútania človeka na takmer celý deň. V tomto prípade podľa dokumentu "išlo o jej telesné obmedzenie v rozsiahlych časových úsekoch", nie o krátkodobú stabilizáciu polohy. Odôvodnenie upozorňuje aj na možné následky dlhodobého nedostatku pohybu: úbytok svalovej sily, stuhnutie kĺbov, zvýšené riziko ďalších zlomenín či trombózy, ale aj prehlbovanie úzkosti, dezorientácie a izolácie. Ide o riziká uvedené v dokumente, nie o potvrdenie, že sa u ženy prejavili všetky tieto následky. Podľa odôvodnenia však spôsob poskytovania služby už v opísanom období prehlboval jej závislosť od personálu. 

Podľa písomného rozhodnutie ministerstva zariadenie malo ihneď poskytovať žene službu na odbornej úrovni, rešpektovať jej dôstojnosť, prihliadať na jej individuálne potreby, podporovať jej sebestačnosť a nepoužívať neprípustné telesné obmedzenia. 

10.11.2026  Tímea EtheyKatz