Dokumenty opisujú, ako v Dome matky Terezy obmedzovali ľudí odkázaných na pomoc

Keď potrebovala pomoc, musela hlasno volať. Sama sa z postele nedostala. Personál ju podľa dokumentov každú noc uzamykal do sieťového nemocničného lôžka. Dôvod? Aby nechodila po oddeleniach a nerušila ostatných...

Z dokumentov, ktoré mám k dispozícii, vyplýva, že v Dome matky Terezy v Banskej Bystrici rozhodoval o voľnom pohybe niektorých prijímateľov sociálnej služby personál. Jednu ženu na noc zamykali do postele. V obytnej izbe boli čalúnené dvere bez kľučky zvnútra. Ľudia na vozíkoch sa podľa dokumentov pohybovali len na niekoľkých metroch medzi izbami, chodbou a terasou. V zariadení používali aj izolačnú miestnosť, v ktorej nebolo signalizačné zariadenie na privolanie pomoci.

Čím viac informácií mám o podobných zariadeniach, tým viac som zhrozená z toho, čo sa v nich deje. Tu čítam o žene, ktorá si v noci nemohla sama zájsť ani na toaletu. Opatrovateľka ju podľa dokumentov budila dva- až trikrát za noc. Ak potrebovala pomoc, musela hlasno kričať. Kľúč od lôžka mal personál.

V odôvodnení rozhodnutia sa uvádza, že tento režim trval najmenej od roku 2004. Zamestnankyne sa vyhovárali na písomnosť psychiatra z toho istého roku a tvrdili, že si takýto postup želala aj samotná prijímateľka a jej otec. Z jej individuálnej dokumentácie však nebolo možné overiť, kedy a za akých okolností mala takéto želanie vysloviť. Záznamy zároveň nepreukazovali, že by zariadenie hľadalo spôsob, ako situáciu zvládnuť bez zamykania. Cez deň sa žena podľa zamestnancov zdržiavala na mužskom oddelení. Keď bola nepokojná, bývala aj v izbe iného prijímateľa. Práve tá mala čalúnené dvere bez kľučky zvnútra.

Dvere bez kľučiek z oboch strán. Pletivo na oknách. Žiadne zariadenie na privolanie pomoci. Tak dokumenty opisujú izolačnú miestnosť. Steny boli do polovice čalúnené, vnútri bola kovová nemocničná posteľ, stôl a voľne prístupná elektrická zásuvka. Z miestnosti bol prístup k toalete, umývadlu a sprche. Podľa zamestnankýň ju využívali pri ochorení, ale aj vtedy, keď správanie prijímateľov vyhodnotili ako problémové.

Zamestnankyne uviedli, že tam naposledy umiestnili ženu, ktorá podľa nich fyzicky napádala iné prijímateľky a brala im jedlo. Záznamy o správaní boli v denných a nočných hláseniach. V povinnom registri obmedzení však uvedené situácie chýbali. Zariadenie teda umiestnenie ženy do izolačnej miestnosti nezaevidovalo ako telesné obmedzenie.

Aj z ďalšej obytnej časti sa prijímatelia podľa dokumentu nevedeli samostatne dostať. Na dverách z tejto časti aj zo spoločenskej miestnosti bola zvnútra namiesto kľučky osadená guľa.  Zamestnankyňa uviedla, že vzhľadom na zdravotný stav niektorých prijímateľov a používanie vozíkov personál nepovažoval za vhodné, aby sa samostatne dostali ďalej než na terasu. Podľa zamestnankýň bola počas služby na oddelení iba jedna opatrovateľka. Pravidelné prechádzky mimo zariadenia ani kontakt s ľuďmi v jeho okolí tak nedokázali zabezpečiť všetkým.

Súkromie chýbalo aj na toalete. Spoločné WC nemalo dvere a kúpeľňa sa zvnútra nedala zamknúť. Na ženskom oddelení potrebovali prijímateľky na zamknutie toalety alebo kúpeľne pomoc personálu. V štyroch izbách chýbalo základné vybavenie, napríklad stôl alebo stolička pre každého. V jednej izbe na mužskom oddelení boli okná prekryté pletivom, kľučky odstránené a so spustenými žalúziami sa nedalo pohnúť. Do izby preto neprenikalo dosť denného svetla.

Jednu z prijímateliek ubytovali priamo v priestore bývalej prechodovej chodby. Na jednom konci miestnosti boli zamknuté dvere, ktoré čiastočne blokovala skriňa. Podlahu pokrývali malé keramické dlaždice s množstvom škár. V dokumentoch sa priestor opisuje ako chladný a neútulný. Hoci už neslúžil ako prechodová chodba, podľa dokumentov nespĺňal stavebnotechnické ani hygienické požiadavky na obytnú miestnosť. Napriek tomu v ňom bývala žena odkázaná na sociálnu službu.

Zákon o sociálnych službách povoľuje obmedziť človeka iba pri priamom ohrození života alebo zdravia jeho alebo inej osoby a len na nevyhnutný čas. Prednosť majú miernejšie postupy, napríklad rozhovor alebo odvedenie pozornosti. Uzamknutie človeka do sieťového lôžka medzi povolené prostriedky telesného obmedzenia nepatrí. 

Zariadenie malo podľa dokumentu okamžite prestať zamykať prijímateľov v sieťovom lôžku a brániť im v samostatnom otváraní dverí zvnútra. Opísanú izolačnú miestnosť malo prestať používať na riešenie správania prijímateľov aj pri bezprostrednom ohrození života alebo zdravia. Bezodkladne malo napraviť aj nedostatky vo vetraní a osvetlení a zabezpečiť, aby priestory využívané na bývanie spĺňali stavebné a hygienické požiadavky. 

09.11.2026  Tímea EtheyKatz