Telefónna búdka ako z knihy Stephena Kinga
Uprostred Mohavskej púšte v Kalifornii stála telefónna búdka s vystrieľanými sklami. Okolo nej prašné cesty, púštne rastliny a telefónne stĺpy, ktoré sa tiahli do diaľky. Najbližšia asfaltová cesta bola približne 24 kilometrov ďaleko.
Vo vnútri viselo slúchadlo. Telefón fungoval. Stačilo vytočiť +1 760 733 9969. V máji 1997 sa o búdke dočítal Godfrey "Doc" Daniels. V malom časopise našiel list cestovateľa, ktorý na mape zbadal označenie telefónu a vydal sa ho hľadať. Našiel poškodenú búdku, chýbajúci telefónny zoznam a prístroj, z ktorého sa stále dalo volať. V liste bolo uvedené číslo 619 733 9969. Predvoľba sa neskôr zmenila na 760.
Daniels začal volať každý deň. Pokusy si nahrával. Na páske pribúdali dátumy, jeho poznámky a stále rovnaké zvonenie. Bol pripravený pokračovať celé roky. Potom ráno 20. júna 1997 počul obsadzovací tón. Niekto práve používal telefón uprostred púšte. Opakovane vytáčal číslo. Približne po troch minútach začala linka opäť zvoniť. Tentoraz sa ozval ženský hlas.
Volala sa Lorene Caffee. Žila neďaleko. Nemala doma telefón, sa zastavovala vybavovať hovory a získavať odkazy, aj počas dovážania vody. Elektrinu im poskytovali generátory. Jej život bol spojený s neďalekou baňou.
Daniels bol natoľko rozrušený, že vytiahol kábel mikrofónu z nahrávacieho zariadenia. Časť prvých odpovedí ženy sa preto nezachovala. Neskôr sa v linke ozývalo praskanie. Počuli ho obaja. Lorene vysvetlila, že sa to stáva a pripisovala ho veľmi dlhému telefónnemu vedeniu.
Búdka mala vlastnú minulosť. Začínala sa pri sopečných kopcoch a bani Cima Cinder Mine.Pôvodný telefón bol podľa oficiálnej histórie rezervácie osadený okolo roku 1948. O jeho zriadenie požiadal Emerson Ray, majiteľ a prevádzkovateľ bane. Miestni baníci potrebovali spojenie s vonkajším svetom.
Prvý prístroj fungoval na ručnú kľuku. V polovici šesťdesiatych rokov ho nahradil mincový telefón. Desaťročia sa menili zariadenia aj ľudia, ktorí ich používali. Linka zostávala. V bani sa ťažil červený a čierny pórovitý sopečný materiál, označovaný ako vulkanická troska či "cinders". Používal sa najmä na výrobu ľahkých stavebných tvárnic, úpravu záhrad a ďalšie stavebné a priemyselné účely. Ťažba prebiehala v oblasti troch vyhasnutých sopečných kužeľov.
Po Emersonovi Rayovi prevádzku pre rodinný trust zabezpečovali jeho dcéra Lorene a jej manžel Terence Caffee. Presný počet pracovníkov sa v dohľadaných podkladoch neuvádza. Lorene v prvom rozhovore spomenula ďalší pár, ktorý žil v oblasti a pomáhal im s baňou. Dňa 10. augusta 1999 prišlo oznámenie o zastavení činnosti bane. Doručili ho predstavitelia správy Mohavskej rezervácie. Baňa dovtedy fungovala na základe predlžovaných dočasných povolení, ale nemala trvalo schválený prevádzkový plán požadovaný správou národných parkov. Rodina postup úradu spochybňovala.
Baňa sa zatvorila, telefón ešte zostal.
Jeho číslo už medzitým poznali ľudia v rôznych krajinách. Daniels zverejnil príbeh na internete a do púšte začali prichádzať návštevníci. Čakali pri búdke na cudzie hlasy. Fotograf Guy Starbuck spomínal na rozhovory s volajúcimi z Anglicka a Nemecka, kde už bola neskorá noc. Jeho fotografie zachytávajú poškodenú konštrukciu pokrytú nápismi krátko pred jej odstránením. Niektorí prišli na chvíľu, ale jeden muž zostal až 32 dní. V lete 1999 sa pri búdke utáboril 51-ročný Rick Karr. Tvrdil, že ho tam poslal Duch Svätý, aby odpovedal na telefonáty. V púštnom teple strávil viac než mesiac a prijal vyše 500 hovorov. Zapisoval si ich a podľa historického opisu rezervácie čítal volajúcim úryvky z Písma.
Jeden volajúci sa vracal opakovane. Predstavoval sa ako "seržant Zeno z Pentagónu". Jeho hovory zaznamenala dobová reportáž z roku 1999. Identita človeka na druhom konci ani jeho údajné spojenie s Pentagónom neboli v dohľadaných zdrojoch overené. Zostalo meno, ktoré vyslovil do telefónu, a muž v púšti, ktorý jeho hovory prijímal.
Búdka postupne získala podobu zvláštneho pútnického miesta. Historická esej The Phantom Phone Booth opisuje rozbité sklá, sviečky, ružence, poznávacie značky a ďalšie predmety, ktoré sa pri nej nahromadili. Obyčajný verejný telefón obklopili stopy ľudí, ktorí k nemu cestovali z veľkej diaľky.
Chýbajúce odpovede na prvej nahrávke. Praskanie v dlhej linke. Muž čakajúci pri slúchadle celé týždne. Opakované telefonáty od neovereného "seržanta". Každý detail mal svoje miesto v zaznamenanom príbehu. Spolu vytvárali atmosféru, pre ktorú sa k búdke vracali ďalší ľudia.
O približne deväť mesiacov po zatvorení bane zmizla aj búdka.
Dňa 17. mája 2000 ju spoločnosť Pacific Bell bez predchádzajúceho oznámenia odviezla. Správa rezervácie poukazovala na rastúcu návštevnosť a jej vplyv na púštne prostredie. Podľa oficiálnej histórie bol posledným podnetom horiaci táborový oheň, ktorý pracovníci našli pri búdke bez dozoru
10.10.2026 Tímea EtheyKatz